Kto sa skrýva za LIPOBLOGOM?

Volám sa Dominika a mám 33 rokov.

Do puberty som bola úplne normálne dievča. Všetko sa začalo meniť až v období, keď som v 17-stke začala brať hormonálnu antikoncepciu. Moje telo sa postupne menilo, pribrala som cez 20kg – nohy boli väčšie, paže takisto. Neprikladala som tomu veľký význam. Jednoducho som si povedala, že je to z antikoncepcie a neriešila som to.

Zlom nastal až vtedy, keď sa mi začalo okolie posmievať. Poznámky o mojich nohách, prirovnania typu, že mám „lýtka ako David Beckham“, sa mi vryli hlboko do pamäti. Postupne som si začala uvedomovať, že sa hanbím za svoje telo. Prestala som nosiť kratšie sukne, šaty, uzavrela som sa do seba a začala som skrývať svoje telo.

Toto som žila zhruba do mojej 21-tky. Zmena prišla až vtedy, keď som spoznala môjho – manžela. Naučil ma mať rada svoje telo. Prvýkrát som mala pocit, že nemusím byť „dokonalá“, aby som bola hodná lásky.

Neskôr, po prvom tehotenstve v roku 2016 som bola o 48 kilogramov väčšia a dostala som sa na váhu až 103 kg. V tom období som sa rozhodla niečo zmeniť. Začala som sa zdravo stravovať, športovať a podarilo sa mi schudnúť zo 103 kg na 60 kg. Túto váhu som si dokázala udržať pomerne dlhé obdobie – až do momentu, kým som sa nevrátila späť do práce.

S prácou prišiel nedostatok času, únava a úprimne – aj rezignácia. Prestala som sa o seba starať tak, ako predtým.

V roku 2020 som ostala tehotná s druhým synom. Moja váha sa z približne 70 kg postupne dostala nad 80 kg. Po tehotenstve som sa „zasekla“ na váhe okolo 76 kg a dlhší čas sa to nemenilo.

Práve v tomto období som si začala viac všímať veci, ktoré som dovtedy prehliadala – bolesti nôh, opuchy, časté modriny. Najvýraznejšie som si tieto príznaky začala uvedomovať začiatkom roka 2024.

Nevedela som čo to je a prečo a tak som o tom začala rozprávať s kamoškami a kolegyňami . Až kým jedna nepovedala : ,, Domi, nemáš lipedém ??´´

Áno, moje reakcia bola – LIPE… ČOOOO???

…a všetko začalo. Kamarát gúgel mi začal odpovedať no a ja som sa postupne dostala do štádia zvedavosti a tak som si spravila termín na klinike v Düsseldorfe , ktorá sa na lipedém špecializuje.

V decembri 2024 som mala vyšetrenie, kde mi bola potvrdená diagnóza : lipedému štádium 1-2.

Bol to šok. Nevedela som, čo robiť, ako to riešiť, kam sa obrátiť. Operáciu som odmietla. Cítila som strach, zmätok,zlyhanie a obrovské množstvo otázok.

Od začiatku roka 2025 som sa začala tejto téme venovať naplno. Začala som meniť svoj život od základov – spôsob stravovania, pohyb, prístup k vlastnému telu aj k sebe samej. Začala som hľadať informácie, štúdie, zahraničné zdroje, najmä z Nemecka.

Niekde v celom mojom malom chaose som si ale uvedomila, že tak ako to cítim ja to majú viaceré ženy . Preto som založila profil na instagrame @lipedema_sk ( dnes @mama.lipedem) a začala som šíriť to, o čom sa mlčí.

A aj keď som na začiatku bola skeptická, dnes viem, že som pomohla nejednej žene a práve to je celý význam tejto osvety .

Takže dnes som tu preto, aby som všetko čo som sa naučila, zistila a sama prežila , posunula ďalej , lebo žiaľ, na Slovensku je lipedém ešte stále tabu, aj napriek tomu, že ním trpí každá desiata žena.

Tento blog vznikol z potreby hovoriť o lipedéme otvorene, vecne a ľudsky – bez hanby a bez zľahčovania.

Ak si sa v niečom z môjho príbehu našla, vedz, že v tom nie si sama.